streda 13. novembra 2013

Nová Baňa – mesto, v ktorom si Turci zriadili mešitu





Radnica v Novej Bani patrí medzi najstaršie stavby v popredí trojičný stĺp


nová baňa

1.                           Baňa, Baňa, Nová Baňa, a v nej baňa zasypaná. Páni zlato preč zobrali, čo baníci vykopali.
2.                           Keď robili, tak ich bili, keď prestali, tak strieľali. Keď baníci päste zdvihli, banskí páni všetci zmizli.
3.                           Baňa, Baňa, Nová Baňa, veď si smutná, uplakaná. Čo dám mužovi a čo deťom, zoberme sa šírym svetom.
4.                           Ktorí boli ešte mladí, tí odišli do Kanady a keď nagazdovali, svojich milých ta pobrali.
5.                           A tak zhasla banská sláva, ostala len Nová Baňa, Baňa, Baňa, Nová Baňa, a v nej baňa zasypaná.

     Tak znie text ľudovej piesne z Novej Bane. Ľudové piesne z okolia Novej Bane zozbieral a znotoval vášnivý zberateľ (zozbieral ich niekoľko sto) Anton Budinský.
Táto pieseň veľmi dobre charakterizuje slávu, ktorú Novej Bani priniesla ťažba zlata, ale aj následky, ktoré ničili mesto najmä preto, že tu bolo zlato (rôzne vpády nepriateľov), no a najhoršie časy prišli, keď už zlata nebolo.

     Banícka tradícia
     Pôvodná osada vznikla na strednom Pohroní za čias slovanského osídlenia, o čom svedčia aj názvy okolitých potokov a vrchov (Jedľová ) Štiavnica – dnes Starohutský potok, Buková Štiavnica – dnes Novobanský potok a vrchy Inovec, Tribeč, Vtáčnik), ale o takomto osídlení svedčia aj mená okolitých dedín Breznica, Bzenica, Žarnovica a pod.
   Celá história Novej Bane je odvodená od baníctva a najmä ťažby zlata, ktoré sa jej stalo akýmsi prekliatím. Najstaršou listinou, v ktorej sa spomína osada Seunich a aj baníctvo, je listina Hronskobeňadického opátstva z roku 1337, ktorou dalo opátstvo do prenájmu Mikulášovi a Petrovi, synom Ladislava z Pukanca, miesto vedľa potoka Jedľová Štiavnica, kde si mohli postaviť rudný mlyn. Tu sa už spomína osada Seunich, v ktorej majú ľudia svoje vlastné zvyky, teda bola už osídlená pred uvedeným dátumom.
    V ďalšom období, za vlády Karola Róberta, sa dostáva baníctvo na vyššiu úroveň. Panovníkovi veľmi záležalo na rozvoji tohto odvetvia, chcel totiž dať do obehu zlatú mincu a pozdvihnúť tak hospodársku úroveň krajiny. Pozemky zemepánov, ktoré sa prenajímali na ťažbu rúd, boli naďalej majetkom zemepánov, patrila im však aj jedna tretina vyťaženej rudy (urbura), ktorá sa pred Karolom Róbertom musela odvádzať panovníkovi. Pozemky v okolí dnešnej Novej Bane patrili zväčša Hronskobeňadickému opátstvu a boli to pozemky veľmi výhodné, lebo okrem nálezísk drahých kovov tu bol aj dostatok vodnej energie na poháňanie rudných mlynov, samozrejme, že aj potoky boli pre banských podnikateľov predmetom prenájmu.
    Intenzívny rozvoj baníctva začal po roku 1345, keď sa v listine Zoborského opátstva spomínajú nové náleziská v Novej Bani.
   Prvým podnikateľom z Novej Bane bol Mikuláš Chomar (Komár), ktorému prenajalo Hronskobeňadické opátstvo banský mlyn s tromi kameňmi. Samozrejme, že bol určený aj poplatok. Takýchto mlynov tu bolo niekoľko, počet banských ťažiarov sa stále zväčšoval, mnohí neplatili určený nájom a tak vznikli spory a jedinečné archívne materiály zachované aj pre našu dobu o súdoch a trestoch.
Nárast ťažiarov a banských robotníkov stúpal tak rýchlo, že v tejto oblasti, v ktorej sa úmerne nevyvíjalo poľnohospodárstvo, nastal veľký nedostatok potravín a tak sa stalo, že Novobančania v roku 1350 napadli Tekovskú Breznicu, vyrabovali ju a nakoniec zapálili. Podobný osud stihol aj Brehy, odkiaľ odviedli všetok dobytok a zobrali Brežanom úrodu.
  V Novej Bani sa okrem zlata produkovalo v 14. storočí aj striebro. Bolo to obdobie najväčšieho rozkvetu baníctva a zriadený bol kráľovský dom banského grófa v Novej Bani. S najväčšou pravdepodobnosťou to bola budova dnešnej radnice, ktorá svojou gotickou architektúrou najlepšie zodpovedá tomuto času. V časti tejto budovy postavenej v druhej polovici 14. storočia, sídli dnes mestské múzeum s jedinečnými zbierkami. Bane, ale hlavne dedičné štôlne svedčia o tom, že banícka činnosť tu bola rozvinutá už v polovici 12. storočia, lebo technikou želiezka a kladivka sa dedičné štôlne stavali aj niekoľko storočí.
Budova múzea s jedinečnými zbierkami


    V roku 1345 získala Nová Baňa postavenie slobodného kráľovského a banského mesta a dostala výsady práva trhu, meča, míľové právo. V čele mesta stál richtár a mestská rada. V roku 1391 postavil v Novej Bani novobanský a kremnický komorský gróf Henczman Izenrinkel útulok pre starých a bezvládnych baníkov. Pri špitáli – útulku – bol postavený kostol sv. Alžbety, ktorý stojí v Novej Bani do dnešných čias.
Iný pohľad na kostol Sv. Alžbety z roku 1391, počas Tureckej nadvlády v ňom zriadili Turci mešitu

Budova špitálu bola v polovici 19. storočia zbúraná a prestavaná na mieste starej budovy chudobinca. Tomuto chudobincu patrila od roku 1393 obec Brehy, ktorú chudobincu udelil kráľ Žigmund. Z jej výnosu sa mal udržiavať kostol a špitál vybudovaný spomínaných Izenrinkelom. Panovník v darovacej listine vyslovene zdôrazňoval, že darovaním Brehov na tento cieľ nemajú byť zmenšené príjmy a dôchodky kráľovských ťažiarov (svedčí to o tom, že kráľovskí ťažiari hľadali v tom čase rudu vo vrchoch v okolí Brehov).Tak sa dostali Brehy na niekoľko storočí pod Novú Baňu, ako poddanská dedina.
    Vráťme sa k stavbe chudobinca. Má klasickú fasádu, stredná časť je členená pilastrami a končí sa trojhranným frontónom. Ešte nedávno sídlil v budove Dom pionierov a mládeže, dnes slúži ako centrum voľného času.
   Banské podnikanie v stredoslovenskej oblasti sa dostalo na slušnú úroveň aj vďaka istej výmeny, keď napríklad v novobanských lokalitách podnikali kremnickí ťažiari, prípadne ťažiari z iných oblastí stredného Slovenska, ale aj z Tirolska, Bavorska a Saska. Na druhej strane, novobanskí ťažiari dolovali drahé kovy v Kremnici.
Kostol Sv. Alžbety z poslednej tretiny 14. storočia / v časoch Tureckej nadvlády v ňom bola zriadená mešita/
   V rokoch 1387 – 1437 vládol Uhorsku kráľ Žigmund pochádzajúci z roku Luxemburgovcov. Dlhé roky viedol vojny proti Turkom, Benátčanom, ale najmä proti svojmu bratovi, českému kráľovi Václavovi IV. Venoval sa však predovšetkým európskej politike. Z hľadiska dejín Novej Bane je zaujímavé, že dňa 22. mája 1424 venoval svojej manželke Barbore viacero slobodných kráľovských miest. Boli to najmä stredoslovenské banské mestá Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Ľubietová, Nová Baňa a Pukanec, okrem toho ešte ďalšie kráľovské mestá a hradné panstvá. Tak sa Nová Baňa stala kráľovniným venným mestom.
  Významný medzník vývoja techniky na Slovensku, prvý parný stroj na svete niekoľko desiatok rokov pred Jamesom Wattom
   Ohňový parný stroj skonštruovaný a inštalovaný v Novej Bani v roku 1722, neskončil slávne pre už spomínané ekonomické problémy. Aj tak je to významný medzník v dejinách techniky na Slovensku.
Skutočnosťou zostáva, že to bolo prvé použitie parného stroja v Európe. Tento fakt sa dá považovať za veľmi významný prevratný čin, ktorým bola nahradená ťažká ľudská, ale aj konská práca.
Model ohňového stroja pracujúceho v 18. storočí v Novej Bani môžeme vidieť v mestskom múzeu.
Ďalšia banská činnosť bola charakterizovaná hlavne otváraním malých baní a využívaním ďalších ťažobných obzorov, žiaľ, všetky tieto aktivity trpeli na nízky obsah drahých kovov vo vyťažených rudách. Len pre zaujímavosť názvy jednotlivých šácht a baní: Ján Nepomucký, Tiefštôlňa, Pod Zűgenrűckom, Michal, Ján Krstiteľ, Mikuláš, Jakub, Traja králi, Terézia, Baptista, Marek Evanjelista, Johana, Ján z Boha (Brehy), Ján z Kríža, Dominik, Mária Ranná hviezda (Rudno nad Hronom), Trojičná, Pfannendieb, Jozef, Štefan.
   Už výpočet týchto názvov hovorí o úpornej snahe zachrániť banskú činnosť v Novej Bani, na určité obdobie sa to aj darilo.
Princíp ohňového stroj , podobný pracoval v Novej Bani

   Boli roky, kedy štôlne, ktoré dosahovali zisk, na druhej strane oň prichádzali pre vysoké náklady.
A tak sa stávali napríklad aj také prípady, že v roku 1788 sa mesto Nová Baňa zrieklo svojho podielu v prospech eráru s výhradou, že ich zoberie späť, ak sa zlepší situácia.
   Mesto urobilo zlé rozhodnutie, lebo v rokoch 1788 – 1790 dosiahol banský závod Althandel čistý zisk 23 889 zlatých, erár získal 17 917 zlatých (za 96 akcií), ale mestu vyplatil za 32 akcií, ktoré previedlo na erár len 5 972 zlatých. Zisk sa dosahoval aj v ďalších rokoch, na čom erár získaval.
Vidieť, že podnikanie vždy prinášalo riziká. Na základe dobrých ekonomických výsledkov baní, sa v tomto období rozhodlo o výstavbe vodnej nádrže, ktorá sa začala stavať roku 1792.
Tak sa v banskom podnikaní striedal úspech s neúspechom. Je to história, o ktorej by sa dalo písať rok po roku, no snažil som sa vybrať obdobia zaujímavé svojím priebehom a aj určitou podobnosťou so súčasných životom. V najlepších obdobiach pracovalo v baniach do 200 pracovníkov, no isto tu boli aj pomocné činnosti, pri ktorých sa zamestnali ďalší občania. Na druhej strane, banská činnosť prinášala pre mesto aj finančné prostriedky.
K definitívnemu zastaveniu baní prišlo pre ich nevýnosnosť v roku 1887, keď obsah zlata a striebra bol taký nízky, že ťažba bola stratová. Majetok, ktorý zostal, bol predaný v dražbe a baníci odišli pracovať do Banskej Štiavnice a Hodruše.
   Baníctvo v Novej Bani, ako sme si ukázali, malo skutočne zložitý vývoj. Najväčšie technické pamiatky (dedičné štôlne) a výsledky ťažkej práce zostali pod zemou alebo boli vo forme kovov odvezené tak, ako sa spieva v úvodnej piesni: „Páni zlato preč zobrali, čo baníci vykopali.“
   V roku 1931 sa obnovili plány na kutacie práce s cieľom obnoviť banskú činnosť. Stanoviská nadriadených úradov boli zamietavé a kutacie práce boli zastavené v roku 1939. Potom sa ešte z času na čas objavovali nové návrhy, ktoré však nemali reálne predpoklady. Tieto snahy boli skoro vždy motivované znížením nezamestnanosti.
  Novobanské baníctvo prešlo zložitým vývojom, ale v histórii slovenského, ale aj európskeho baníctva zostane zapísané zlatým písmom.
  Vzorová mestská správa
   Banské mesto potrebovalo aj spoľahlivú mestskú správu, a tak by som si dovolil napísať niekoľko faktov o mestskej rade Novej Bane. Poznámky o nej som našiel v niekoľkých prameňoch, nakoniec o drastickom prepade Turkov, keď popravili odťatím hlavy 16 mešťanov (teda členov mestskej rady), píšeme aj v tejto časti nášho pokračovania.
Mestská rada Novej Bane mala svoju vážnosť, rozhodovala o mnohých dôležitých veciach. Napríklad: „voľba richtára a mestskej rady bola každý rok na Hromnice. Deň pred voľbou richtára vyhotovil starý richtár celoročné vyúčtovanie, ktoré predniesol pred mestskou radou. Na funkciu boli navrhnutí traja kandidáti. Členovia mestskej rady mali jeden hlas. Po roku 1739 mal richtár v rozhodnutiach mestskej rady dva hlasy. Za neúčasť pri voľbe platil radný 3 dukáty pokuty a člen volenej obce 1 dukát.“
   Po voľbách sa konala slávnostná bohoslužba, veľká hostina a potom priniesli richtárovi pokladnicu, mestské pečate a ostatné znaky richtárskych právomocí.
   Na druhý deň po voľbe richtára boli volení členovia mestskej rady. Užšia mestská rada mala 6 – 10 členov a širšia mestská rada 14 – 24 členov.  Boli v nej mestský právnik, hospodár, pokladník, vyberač daní, druhý kapitán, inšpektor trhu, inšpektor mestských pivníc, dozorca trhu a hlavný krčmár. Ostatní členovia širšej mestskej rady nemali funkcie. V určitých obdobiach sa stalo, že do mestskej časti rady sa dostali aj negramotní občania, čo sa stalo predmetom kritiky nadriadených orgánov.
O jednom zasadnutí mestskej rady sa rozpráva vtipná príhoda. Bola tuhá zima, keď sa na zasadnutí mestskej rady zišli občanmi zvolení zástupcovia. Sadli na poslanecké lavice a odrazu zistili, že sa na lavicu nezmestia. Lavica bola príliš krátka, nuž čo, lavicu treba jednoducho roztiahnuť. Rozdelili sa na dve skupiny a začali lavicu rozťahovať – ťahali na jednu i druhú stranu. Po 20. minútach im začalo byť teplo, tak sa začali postupne vyzliekať, po hodinovom ťahaní, keď už boli len v košeliach, jeden z nich hovorí: „Hádam už bude tá lavica dosť roztiahnutá“. Sadli si, a keďže už nemali na sebe kožuchy, pohodlne sa zmestili. Zavládla veľká spokojnosť.
Zaujímavá príhoda, ale vráťme sa do reality tých čias, ktorú nemáme v každom meste tak dobre zmapovanú. V roku 1769 už všetci členovia užšej rady vedeli čítať a písať a dvaja ovládali latinčinu. V širšej mestskej rade boli iba dvaja negramotní. No vzdelanostná úroveň a hlavne jazykové vedomosti sa ďalej zväčšovali. V rokoch 1776 – 1779 ovládalo jednu reč 21 mešťanov, dve reči 23 mešťanov, tri reči 10 mešťanov. V roku 1784 boli všetci členovia užšej a širšej mestskej rady gramotní a iba 5 členov celej volenej obce bolo negramotných. V mestskej rade prevládali remeselníci, malí ťažiari a roľníci. Čo poviete, bola to ozaj vysoká vzdelanostná úroveň, to mesto muselo byť skutočne dobre riadené.
Nová Baňa je na Slovensku známa aj intenzívnym rozvojom remesiel, vždy podľa toho, ktoré remeslo v tom-ktorom období najviac vynášalo.
   Vysoká vzdelanostná úroveň
Tak v 16. storočí to boli obuvníci, hrnčiari, debnári, no v 18. storočí sa profesie rozšírili o čižmárov, klobučníkov, kolárov, kováčov, kožušníkov, krajčírov a súkenníkov.
Veľký význam mala aj výroba mlynských kameňov, ktorá je prvý raz spomínaná v roku 1345. V 19. storočí podniky zamestnávali 60 – 70 robotníkov a v roku 1891 vznikla novobanská továreň na mlynské kamene.
  Významne stúpal počet remeselníckych majstrov v 18. storočí, napríklad v roku 1715 tu pracovalo 60 remeselníkov, ale v roku 1770 to bolo už 163 remeselníckych majstrov.
V remeslách si Nová Baňa držala dobrú pozíciu aj v 20. storočí. Sám si spomínam, že v období druhej polovice 20. storočia, keď napríklad súkromní remeselníci boli prakticky zlikvidovaní, v Žiarskej kotline sa dal nájsť kožušník len v Novej Bani.
   Prírodopisne je okolie veľmi bohaté na výskyt rôznych odrôd kameňov – tmavé andezity, belšie kremičité trachyty (ryolity), čadiče, rôzne sopečné tufy, na niektorých miestach sa dajú nájsť aj sopečné sklá (obsidián). Na hranici obce Brehy s Novou Baňou je jedno z čadičových ložísk. Čadič je hornina vulkanického pôvodu a patrí medzi najmladšie vulkanické horniny. Na tomto ložisku sa dá výborne sledovať stĺpovitá odlučivosť čadiča. V roku 1952 sa tu začal čadič ťažiť a v neďalekej sklárni (skláreň bola spustená v roku 1907 na výrobu úžitkového skla) spracovávať na rôzne čadičové výrobky (odlievaná dlažba, čadičová izolačné vlna a pod.). Dnes sa už ložisko nevyužíva a čadič sa do sklárne dováža z južného Slovenska.
Z trachytu (miestneho ryolitu) bolo v rokoch 1843 – 1847 vytvorené  sochárom Jozefom Neuschlom Faragóom rodákom z Hodruše neskorogotické súsošie Sv. Trojice. Súsošie bolo v roku 1927 obnovené Ľ. Mackom. Na vysokom hranole, ktorý tvorí základ súsošia a je členené nárožnými stĺpmi, je umiestnená socha Sv. Trojice. V hranole sú štyri výklenky s plastikami – sochami P. Márie, Sv. Heleny, Sv. Štefana a Sv. Ladislava. Figurálne reliéfy nad týmito sochami tam boli umiestnené reštaurátorom Ľ. Mackom v roku 1927.Viac o diele tu
Medzi ďalšie sakrálne pamiatky patrí farský kostol narodenia Panny Márie, pôvodne gotický, postavený v 2. polovici 14. storočia, v rokoch 1433 a 1442 počas vnútropolitických bojov o uhorský trón, bol vypálený a v tom istom storočí aj opravený. No v roku 1665 ho Turci zničili. Súčasnú podobu získal v roku 1725, potom už nasledovali len menšie úpravy v 19. a 20. storočí. Architektonicky ide o trojloďovú baziliku, ktorej priestory sú zaklenuté barokovou krížovou klenbou.
Farský kostol narodenia Panny Márie /v čase Tureckej nadvlády slúžil, ako stajňa pre kone/



V roku 1929 bola na južnej strane pristavaná moderná predsieň. Vonkajšia architektúra je charakteristická s odstupňovanými opornými piliermi, na štítovej fasáde sú fragmentálne zachované gotické okná. Na južnej strane sú do múra vsadené dva epitafy z rokov 1769 a 1790.
 Hlavný oltár je barokový z roku 1726 s obrazom Sv. Jána Nepomuckého. Uprostred oltára je barokový obraz narodenia P. Márie. Bočné oltáre sú zasvätené Sv. Jozefovi a Sv. Antonovi. Veľmi zaujímavé je stvárnenie baníckych symbolov na tomto hlavnom oltári. Pre laikov je práve zvýraznenie tejto tematiky veľmi zaujímavé.
   Pre návštevníkov Novej Bane fascinujúcim dojmom pôsobí aj lipa pri farskom kostole, ktorá tu bola vysadená v roku 1726. Skutočne si zaslúži maximálnu úctu.
Zaujímavá je aj budova farského úradu, ktorá bola ako baroková postavená v roku 1737 a nadstavená v roku 1777. V roku 1930 bola prestavaná. Pred farou sa nachádza  socha Sv. Floriána.

Socha Sv. Floriána

Ďalšou sakrálnou stavbou je aj kostol Sv. Kríža na kalvárii z roku 1826.
Impozantne pôsobí pomník padlým účastníkom Slovenského národného povstania od autorov J. Hučku a A. Kornhauserovej, ktorý je tiež realizovaný z novobanského ryolitu.
Týmto sa rozprávanie o Novej Bani nekončí. Je tu celý rad zaujímavostí, ktoré sa dajú objavovať.
Pomník padlým partizánom





*  *  *

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára