nedeľa, 30. marca 2014

Pamätník slovenského "DA VINČIHO" na Vojšíne

Samuel Mikovíni /1700-1750/ v niektorých materiáloch sa uvádza rok narodenia 1686,
   významný slovenský vedec, ale predovšetkým kartograf, inžinier vyučujúci baníckych odborníkov, staviteľ vodohospodárskych diel /Štiavnické jazerá, protipovodňové hrádze na Váhu, Dunaji/, ba dokonca autor odvodňovacích prác pri meste Tata v Maďarsku, vlastne je to aj ťažko všetko vypisovať, určite by som pri takejto malej spomienke na niečo dôležité zabudol a tak sa orientujem na krátke epizódu z jeho tvorby. O jednej takejto udalosti som už písal, pozri tu.
   Menej známa je jeho práca na Vojšíne neďaleko Novej Bane. Túto udalosť nám malým pamätníkom
Pamätník na Vojšíne
priamo na Vojšíne pripomína Mesto Nová Baňa a Obč. združenie /OZ/-spoločnosť pre zachovanie tradícií pri Pohronskom múzeu v Novej Bani. Práve táto všestranná činnosť mu dala pomenovanie "Slovenský DA VINČI"
   Pamätník bol odhalený 30.júna 2007.

utorok, 25. marca 2014

Hradisko Krivín a Slovenská brána – Porta Slovenica











Krivín z pohľadu od Hrona
   Krivín je vlastne posledné bralo Štiavnického pohoria, popri ktorom opúšťa rieka Hron vrchy a vylieva sa na rovinu. Prediera sa z objatia hôr a cez prírodnú bránu si razí cestu na juh. Na juhu a juhozápade sa na ľavom brehu rozprestiera zaujímavá tekovská oblasť so svojim zvláštnym folklórnym výrazom, krojom, ale aj nárečím, ktorému sa hovorí čilejkárske, odvodené od slov „čil“, „čilej“, „čilek“ namiesto jednoduchého a jednoznačného teraz. Mnohí ľudia z tejto oblasti pracovali aj hlinikárni a svojim „čilej“ obohacovali aj náš jazyk. Je zaujímavé, že sa tu stretávame s troma odlišnými názvami pre „teraz“. Možno majú k tomu historické dôvody. My však chceme písať o Krivíne a povesť o ňom zachoval a napísal už v tomto seriáli spomínaný „čilejkár“ Andrej Chudoba. Tak teda povesť o Pohľade na Krivín doslovne: „Môj apko mali kmotra a ten hľadával poklady. Mal od pokladov všelijaké „kľúče“ a záznamy. Jedni hovorili, že sú latinské a druhí zas, že sú písané v bosoráckej reči. Pošepky sa o ňom šírilo, že kvôli akejsi listine zabil aj človeka, ale koho a kde, to sa nevedelo. Raz nahovoril môjho apku, aby išli s ním na krivínske skaly, vraj tam v hlbokej skalnej jame je jedna železná truhlica, plná peňazí. Apko mu ju vraj pomôže odniesť domov a doma sa s peniazmi bratsky rozdelia.Vybrali sa hneď po polnoci, aby boli do svitania na skalách. Ráno začali kopať tam, kde na skalu dopadol prvý slnečný lúč, ale nachádzali iba črepy a spálené kamene. Kopali hlbšie a našli vraj kosti a lebky – údajne zvyšky tureckých vojakov, ktorí tam voľakedy mali kasárne. Dosiaľ sa tie miesta volajú „turecké šiance“. Apko a kmotor kopali až do večera, ale keď nič nenašli, pobrali sa domov. Kmotor sa na apku nahneval, lebo vraj apko prekročil slnečný lúč a tým ho zbavil čarovnej moci“.
   Pekný príbeh povedal by som, že aj pravdivý. Oni vlastne tie poklady aj našli, len to už neboli poklady v našom ponímaní. Našli poklady v osídlení hradiska, o ktorých hovoria, že to boli „iba črepy a spálené kamene... a hlbšie kosti a lebky...“ a práve to boli tie poklady, ktoré by nám viac povedali o dobe, v ktorej bolo toto hradisko osídlené. Archeológovia hovoria, že tu bolo slovanské hradisko, ktoré by poskytlo informácie o našich koreňoch a tie by boli cennejšie, ako hľadané peniaze.
   Bralo Krivín má nadmorskú výšku 316 m, ale jeho prevýšenie nad okolitým terénom a riekou Hron je 136 m. Pričom z Hrona vystupuje veľmi prudko, dalo by sa povedať, že až kolmo. Bralo sa nachádza oproti obci Psiare. Výnimočnosť brala, že vytvára z dvoch strán ochranu proti nepriateľovi, a tak iste vytvorila v minulosti dobré podmienky na to, aby tu vzniklo hradisko. Zostávajúce časti, na ktorých je zostup z brala pozvoľný sú chránené umelými valmi, ktoré sú tu pozorovateľné ešte aj dnes.
Umelé valy sú tu viditeľné aj dnes

 Na samotnom vrchu Krivína, ktorý vytvára planinu, sa dá nájsť rad pozostatkov po rôznych stavbách. Samozrejme v zalesnenom teréne už nenájdeme kamenné múry, ale dajú sa tu nájsť kamene, na ktorých je vidieť, že boli opracovávané ľudskou činnosťou. Archeológovia predpokladajú, že hradisko Krivín zaniklo pomerne skoro, v začiatkoch formovania sa samostatného uhorského štátu a predpokladá sa, že od 5. storočia slúžilo, ako obranná bašta slovanským osídlencom. Samozrejme, že tu bol celý obranný systém hradov uzatvárajúci Pohronie. Pevnosti v Tlmačoch, Malých Kozmálovciach, Hronskom Beňadiku a Krivín – Psiare. Veľká nadväznosť tu bola na zemný hrad v Starom Tekove. Najdôležitejšiu úlohu plnili tieto hradiská od 5. do 11. storočia. Skupina spomínaných hradísk, z ktorých časť je v Štiavnických vrchoch a časť v Pohronskom Inovci vytvárala tzv. Slovenskú bránu v zmysle možnosti ochrany Pohronia a neskôr aj stredoslovenských banských miest pri vstupe prípadného nepriateľa z Podunajskej pahorkatiny.
Pohľad s Krivína na okolité dediny
  Slovenská brána nazývaná aj Porta Slovenica bola aj zaujímavým prírodným útvarom, ktorý vytvorila rieka Hron svojím prielomom medzi okrajom Pohronského Inovca a západným okrajom Štiavnických vrchov na úseku Tekovská Breznica – Tlmače. Tento prielom je 10 km dlhý a 300 – 2000 m široký. Dno brány je tvorené nivou Hrona. Uvádzam, že Porta Slovenica „bol“ zaujímavý prírodný útvar a skutočne svoj charakter táto brána začala strácať pri výstavbe železničnej trate Hronská Breznica – Levice v rokoch 1895 – 1896.
Ľavá časť prielomu Hrona "Porta Slovenica"

 Neskôr v roku 1930 bralo, ktoré trčalo od Pohronského Inovca hrozilo zrútením, tak ho znova odstrelili. Brána sa natoľko rozšírila, že plní len komunikačnú funkciu. Okrem rieky Hron prechádza ňou železničná a cestná komunikácia. Dnes už Porta Slovenica nepredstavuje žiadnu sviatosť a veselo sa tu v otvorených kameňolomoch ťaží kameň pre priemyselné účely a takýmto spôsobom zaniká aj časť našej krajiny.
Jedna časť "Porty Slovenici" vytvára kamenolom
   Vráťme sa ešte ku Krivínu. Keďže leží na ľavej strane Hrona, môžeme sa k nemu dostať mostom cez Hron pri Tekovskej Breznici a odtiaľ poľnou cestou (aj osobným autom) až ku Krivínu. Po odstavení auta v miestach, kde je cesta nekvalitná, je treba prejsť peši. Dobrý výstup je od zrúcaniska amfiteátra, ktorý tu bol nedávno vybudovaný (dnes je však opustený a zdevastovaný). Lepší prístup je od závodu v Tlmačoch, kde sa jednak dostanete na ľavú stranu Hrona a autom sa dá prejsť k spomínanému amfiteátru.
   Výstup nie je veľmi náročný. Nebezpečné sú snáď len okrajové partie spomínaného brala. Na čo by som chcel upozorniť, je tu výborná akustika. Doľahne sem aj zvuk ľudí rozprávajúcich sa na dvore v Psiaroch (samozrejme, keď sa rozprávajú hlasnejšie).
   Priam poetické je tu poludnie, keď sa rozozvučia zvony v jednotlivých obciach. Začína sa to napríklad v Psiaroch, pokračuje v Hronskom Beňadiku, nasledujú Tekovské Nemce, Kozárovce, ale samozrejme poradie sa môže zmeniť.
   Ľudia, ktorí žili na hradisku medzi 5. a 11. storočím mali asi vynikajúci prehľad o situácii pod Krivínom a vzhľadom na výbornú akustiku, konský dupot mohli počuť už od Tlmáč.
    Dá sa predpokladať, že toto hradisko bolo drevené a určite nerobilo veľa problémov pre Tatarov aby ho vyplienili.














Hrad Revište a jeho príprava pre druhú manželku uhorského kráľa Mateja Korvína





Hrad Revište na pohľadnici z roku 1915
  Jednou z mála fyzických pamiatok na Revištské panstvo je hrad Revište, nachádzajúci sa v Revištskom Podzámčí, ktoré je časťou Žarnovice. Zrúcaniny hradu stoja na pomerne strmom kopci a akoby uzatvárali strednú časť Hrona. Bol vybudovaný v druhej polovici 13. storočia a písomne je doložený v roku 1265 (Ľ.Janota).
   Podľa A.Zrebeného, je hrad Revište písomne doložený až v roku 1331, kedy ho vlastnil istý bán Ján.
Spolu už s popísaným Šašovským hradom vlastne uzatvárajú Žiarsku kotlinu pokiaľ sa jedná o prístup k banským mestám. Zaujímavé je aj to, že Revištský a Šašovský hrad majú veľmi podobné pôdorysy, možno ich navrhoval a staval ten istý staviteľ, ale to je len domnienka, ktorá sa nikdy nebude dať potvrdiť.
   Jedno je však isté, hrad bol postavený po tatárskom vpáde v roku 1241. Tatári spustošili územie súčasného Slovenska a prakticky vyvraždili jeho južné územie. Ďalšou tragédiou bolo, že Tatári sa na tomto území zdržali rok, čím neumožnili obyvateľstvu obrábať pôdu a siať poľnohospodárske plodiny. Táto skutočnosť mala ďalšie katastrofálne dôsledky na počet obyvateľstva na našom území. Nastal hladomor, pri ktorom vymrela ďalšia časť obyvateľstva.
   Tieto udalosti spôsobili podstatné zmeny vo vývoji obyvateľstva. Tatári úplne vyplienili juhozápadné Slovensko, oblasť Pohronia a Východoslovenskej nížiny. Ukázalo sa, že Tatárom odolali len dobre vybudované a opevnené hrady. A v tomto období sa práve začali na Slovensku intenzívne budovať hrady a staré, drevené, boli prestavané na murované. (Ešte po II. svetovej vojne v roku 1945 bolo na Slovensku okolo 200 hradov.
   Podobne ako u Šašovského hradu, aj v Revišti sa veľmi často striedali jeho majitelia. V roku 1388 patril kráľovnej Márii, ktorá ho pravdepodobne darovala majiteľovi Lešťákovi. Od roku 1447 bol v majetku Jána Jiskru z Brandýsa. V roku 1471 obsadil hrad poľský kráľ Kazimír, neskôr ho vlastnil jagerský biskup. Po jeho smrti dal kráľ Matej Korvín revištský hrad opraviť. Obnova spočívala vo vymaľovaní z vnútra aj zvonka, úprave cesty a v tomto období bol vybudovaný aj rybník, ktorý slúži do dnešných čias. Takto upravený hrad daroval Matej Korvín svojej drahej manželke Beatrice - dcére neapolského kráľa Ferdinanda.
   Samozrejme, že chladné podnebie v našom kraji oproti Taliansku jej  pohodu z Talianska nikdy nemohlo nahradiť, navyše keď kráľ zistil, že kráľovná mu nemôže dať potomka, našiel si náhradu v Banskej Bystrici a tu sa mu už lepšie darilo. Možno by bolo symbolické nazvať rybník po kráľovnej Beatrice.



Rybník pri Revišťskom zámku bol pripravený pre manželku kráľa Mateja Korvína
 Matej Huňady Korvín
   Pri poznávaní Žiarskej kotliny sa zmieňujeme o rôznych uhorských panovníkoch, kráľoch, cisároch a pod. Bezosporu jedným z panovníkov pre Slovákov najprijateľnejším, bol Matej Korvín (obyčajne sa hovorí len kráľ Matej), o ktorom sa Ľ. Štúr vyjadril v roku 1847: "Zomrel kráľ Matej, zomrela aj spravodlivosť". V podaní ľudu to bol dobrý a spravodlivý kráľ.

Narodil sa v Kľuži (teraz Rumunsko) a ako 15-ročný nastúpil 1.1.1452 na uhorský trón. Bol vychovávaný pod vplyvom moderného vzdelanostného smerovania. Kráľ získal mimoriadne jazykové vedomosti, popri latinčine, maďarčine, chorváčtine, si osvojil aj nemčinu, češtinu a ďalšie slovanské jazyky. Dá sa predpokladať, že sa vedel dorozumieť aj po slovensky. O jeho úcte k vzdelanosti svedčí aj jeho výrok: "Nevzdelaný kráľ je korunovaný somár". nie je nezaujímavé, že ako 14-ročného ho odsúdili na smrť, aby ho o rok priamo z pražského väzenia korunovali za uhorského kráľa, ako dôsledok dohody dvoch politických táborov. (Asi nikto netušil, koľko bude v našich dejinách hláv štátu, ktorí boli najskôr väznení, alebo opačne).
   Matej Korvín mal veľmi zložitú úlohu - konsolidovať štát. Vlády sa ujal veľmi energicky, obmedzil vplyv šľachty, dosadil do štátnych funkcií nových ľudí, zorganizoval armádu a vyhnal z Uhorska cudzie vojská. Matej Korvín nielenže odstránil v krajine feudálnu anarchiu, ale rôznymi úľavami sa mu podarilo hospodársky povzniesť banské a ostatné slobodné kráľovské mestá.
Beatrice dsruhá manželka kráľa Mateja Korvína Hunyadyho

Bolo toho veľa, nie je cieľom všetko tu spomínať, ale predsa diela, ktoré zostali na Slovensku po vláde Mateja Korvína - budova akadémie Istropolitana, ktorú založil v roku 1465, ďalšie pamiatky vybudované za jeho vlády Dóm sv. Martina v Bratislave, Dóm sv. Alžbety v Košiciach, dielo majstra Pavla z Levoče. Umrel v roku 1490 vo Viedni. A úplne na okraj - bol to on, kto zabezpečil, že víno z bratislavských viníc predávali aj na kráľovskom dvore vo Viedni...
   Samozrejme, že u revištského panstva nešlo len o hrad, ale hlavne o poddanské obce, ktoré pod panstvo patrili. V roku 1479 to boli Žarnovica, Voznica, Lukavica, Kopanice, Rudno nad Hronom, Malá Lehota, Prochot, Dolná a Horná Ždaňa, Horná a Dolná Trnávka, Bukovina a 14 mlynov.
V júli 1479 sa kráľovskí manželia rozhodli venovať hrad Revište kráľovskému pokladníkovi Urbanovi z Veľkej Lúče s prímením Dóczy. Dóczyovci vlastnili potom hrad Revište až do roku 1662, keď celý rod vymrel a po 193 rokoch prevzala hrad aj panstvo banská komora. Samotné darovanie hradu nebolo také jednoduché, ako sa v niektorých historických materiáloch uvádza. Matejova manželka Beatrice jednoducho riešila svoj finančný problém a po pôžičke 8000 zlatých prenechala Dóczyovcom hrad, pričom konečná suma bola 16 000 zlatých.
   Panovanie rodu Dóczy bolo do značnej miery rozporné, veľmi zle zachádzali so svojimi poddanými, bojovali so svojimi susedmi a na druhej strane zastávali vysoké štátnické funkcie.
  Dóczy Urban, Žigmund, Štefan, Andrej, František. rod Dóczyovcov bol vládnucím rodom v Žiarskej kotline. Zastávali významné štátne funkcie, napr. Žigmund zastával županské funkcie v Tekovskej župe, bol majiteľ hradov Revište, Šašov, Blatná. Jeho manželku odniesli Turci do zajatia, jeho sťali - je pochovaný v Ladomerskej Vieske. Viac tu
František od roku 1515 tekovský župan, padol v bitke pri Moháči.
Urban Dóczy dal okolo roku 1485 postaviť v Žarnovici trojposchodový neskorogotický zámok bez veže, ktorý bol v obdobiach bez vojen rezidenciou Dóczyovcov.
Žarnovický zámok na fotografii v roku 2004

Andrej od 1586 - 1616 tekovský župan, zúčastnil sa viacerých bojov s Turkami a povstalcami (Bočkay, Betlen).
Štefan sa stal v roku 1625 strážcom uhorskej koruny.
   Samozrejme že oveľa viac údajov o rode Dóczy je v encyklopédiách, pokúsil som sa len okrajovo písať o ľuďoch, ktorí tu bezprostredne vládli, veď napríklad nie je zanedbateľné ani to, že zasadnutia Tekovskej župy a banských miest sa viedli v žarnovickom kaštieli a na Revištskom hrade.
Pohľadnica z chrámu Sv. Jakuba v Levoči znázorňujúca kráľovský pár /Beatrix a kráľ Matej/

Revištské a žarnovické panstvo, strieborná huta, výroba dreveného uhlia a žarnovický pivovar







Budova strednej huty v Žarnovici podľa projektu zo zač.19 storočia


V roku 1780 informoval Hlavný komornogrófsky úrad v Banskej Štiavnici magistráty 7 stredoslovenských miest (Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Banská Belá, Nová Baňa, Ľubietová, Pukanec), banskú správu v Banskej Bystrici a Kremnici a všetky v tom období dôležité úrady, napr. aj banské súdy, ale čo je dôležité, aj komorské panstvá v Revišti, Šašove a Ľupči o vymenovaní Antona Ruprechta za asesora Hlavného komorskogrófskeho úradu a profesora chémie a banských vied za ozajstného cisársko-kráľovského banského radcu. Asi to bola vysoká funkcia, ale vidieť, že aj panstvo Revište patrilo v tomto čase medzi dôležité strediská stredoslovenskej baníckej oblasti." Týmto citátom zo Štátneho banského archívu v Banskej Štiavnici by som si dovolil zvýrazniť význam Revišťského panstva.
  Revištské panstvo prešlo v roku 1662 pod správu banskoštiavnickej komory.
Je len samozrejmé, že dejiny Revištského panstva sa nedajú oddeliť od dejín Žarnovice. Samotný, už spomínaný oznam o menovaní profesora Ruprechta prišiel v čase, keď bol hrad Revište natoľko poškodený, že sa stále menej využíval a sídlo panstva bolo vlastne celé 18. storočie v Žarnovici.
Žarnovica získala a už v roku 1516 výhody od kráľa na konanie jarmokov trikrát do roka, ako aj právo konania týždenného trhu tak, ako ostatné slobodné kráľovské mestá. V listine sa Žarnovica uvádza ako oppidum - mestečko a bola vlastne hospodárskym centrom Revištského panstva. Je zaujímavé, že nedošlo k jeho premenovaniu na Žarnovické panstvo.
  Záujem kráľovskej komory pokiaľ ide o Revištské panstvo, bol orientovaný najmä na bohaté lesy, ako zdroj dreva pre hutnícky priemysel, samotný hutnícky priemysel, ale nie zanedbateľné boli aj dane od poddanských obcí a výnosy z ďalších majetkov, o ktorých sa zmienime neskoršie.

Súčasný pohľad na niektoré budovy Striebornej Huty /2006/
   Akú úlohu zohral v Žarnovici hutnícky priemysel? V roku 1739 sa začala v Žarnovici budovať huta, v ktorej sa spočiatku spracovávali olovené rudy a v šachtových peciach sa z nich vyrábalo olovo. Neskôr bola prebudovaná na hutu, v ktorej sa pomocou vyrobeného olova vyrábal tzv. striebornozlatý zliatok. Ide o starú technológiu, keď sa v roztavenom olove rozpustilo z rúd vyredukované striebro (s obsahom zlata) a olovo sa potom vháňaním vzduchu do taveniny zoxidovalo. Na hladine taveniny sa objavil zrkadlový záblesk a technologická operácia bola ukončená. Striebornozlatý zliatok išiel na ďalšiu rafináciu.
Plán kováčskej vyhne v Žarn. hute
Umiestnenie huty riešil cisársky staviteľ a vyslanec barón Emanuel S. Fischer von Erlach. Ak by sme analyzovali postavenie huty aj z dnešného hľadiska, tak umiestnenie riešil veľmi výhodne na Veľkom potoku pri Žarnovici, pri bohatých lesoch a malých vzdialenostiach od baní a stúp, odkiaľ sa ruda dovážala. Ďalšou výhodou bol výdatný Kľakovský potok. Dnes sa táto lokalita volá Žarnovická huta.
   E.S.Fischer von Erlach (1693 Viedeň - 1742 Viedeň) - architekt, staviteľ atmosferických parných strojov na pohon čerpadiel. Navrhol rad zlepšení rôznych výrobných zariadení. Spolu s I.Potterom postavili čerpacie stroje na šachte Jozef, šachte Magdaléna. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje návrh z roku 1738 na postavenie viacerých stúp v Banskej Štiavnici, ktoré mali byť poháňané ohňovými strojmi.
Odborníci, ktorí toto miesto hodnotili, sa vyjadrili, že "je to miesto ako stvorené pre výstavbu huty".
Zaujímavé je hodnotenie pracovných síl, "keďže miesto je na území revištského panstva, ktoré patrilo eráru, budú môcť poddaní vykonávať feudálne povinnosti, ako furmani a pod. Mohli by si aj niečo privyrobiť, lebo životná úroveň tu bola veľmi nízka". Ľud tam vraj bol veľmi biedny.
  Výstavba huty sa začala okolo roku 1736 rôznymi budovami pre úradníkov, hutného pisára, riaditeľstvo, ale aj robotníkov. Prevádzka sa začala v júli 1740, no už v druhej polovici toho istého roku sa rozhodlo, že žarnovická huta bude prebudovaná na striebornú hutu.

Stojaci múr kováčskej vyhne do ktorého vyúsťuje aj vodný náhon
Definitívny plán prestavby bol schválený 14. marca 1741 v Banskej Štiavnici na porade za prítomnosti komorského grófa Jána Nepomuka Mitrovského, komorského geometra Samuela Mikovínyho, správcu revištského panstva Gašpara Neuthallera a hutného pisára Jozefa Petra Seena. Huta bola vybudovaná ako moderná huta. Významnú úlohu pri výstavbe huty zohral Ján Nepomuk Mitrovský.
  Ján Nepomuk Mitrovský sa narodil v Brne a umrel v roku 1760 v Prahe. Bol hlavným komorským grófom v rokoch 1734 - 1747, zaslúžil sa o založenie Baníckej školy v roku 1735 a prispel k oživeniu hutníckej činnosti v stredoslovenských mestách. Podporoval projekty S.Mikovínyho, stavbu vodných nádrží, ohňových strojov, strojov na čerpanie vody. Pri našom rozprávaní sme sa stretli s J.N.Mitrovským pri pamätnej tabuli na Počúvadle.Viac tu
  Strieborná huta začala pracovať v roku 1744. Podobne o tejto hute publikoval materiály M.Kamenický a z popisu vidieť, že tu boli spracovávané jednak rudy z baní na Veľkom Poli a Píle (bolo tu údajne až 17 štôlní), ale aj polotovary z rôznych menších hút, ktoré nemali uzatvorený technologický cyklus, napríklad v 18. storočí sa priemerne ročne spracovalo 2 688 centov surového kamienka z hút v Hodruši, Sklených Teplíc, Železnej Breznici. Hlavnou surovinou však boli rudy a šlichty z banských závodov, ktorých sem bolo dovezených 48 540 centov, ďalšími surovinami bolo olovo, vápenec, železná ruda.

Ešte jeden pohľad na múr bývalej kováčskej dielne
Podľa spomínaného M.Kamenického sa ročne vyrobilo 22 460 hrivien, teda 6, 304 t striebornozlatých zliatkov. Tieto sa dvakrát do týždňa odvážali do Banskej Štiavnice. Ozbrojený sprievod tvorili dvaja hajdúsi. Výrobné zariadenie predstavovali vysoké pece, lepší by bol názov šachtové pece (tak sa používa vo farebnej metalurgii), ďalej polovysoké pece, pražiace pece, sciedzacie a zhŕňacie pece.
Veľmi stručne - išlo o redukčnú technológiu v šachtových a polovysokých peciach, pri ktorej vznikol kamienok a striebro a zlato prešlo do olova, z ktorého sa rafináciou pomocou vháňaného vzduchu na povrch taveniny oxidovalo olovo a vznikali už spomínané striebornozlaté zliatky. Takto sa získaval kov s čistotou okolo 99,6 percenta. Ďalšou rafináciou sa dala získať ešte väčšia čistota. Obyčajne sa realizovala podobnou technológiou, no v menších zariadeniach. Spracovávali sa aj ďalšie vynikajúce polotovary a odpady.
  V 19. storočí, teda od roku 1800 do uzatvorenia huty sa v nej vyrábalo okolo 155 mincovných funtov zlata (91,45 kg/rok) a 8300 mincovných funtov rýdzeho striebra (4, 987 ton/rok). V tomto období pracovalo v hute 120 pracovníkov. Mnohí sem prišli pracovať z okolitých hút, najmä z Kremnice a Novej Bane. Výrobky z huty sa už v tomto období vozili na ďalšie spracovanie do Kremnice. Správca huty mal v začiatkoch ročný plat 453 zlatých a 20 grajciarov. Správcovstvo huty bola iste vysoká funkcia aj spoločensky, veď napríklad smolnický rodák Michal Höring (1767 - 1820), absolvent Banskej akadémie, od roku 1804 vykonával funkciu správcu Žarnovickej huty a v roku 1812 bol menovaný za riadneho profesora chémie, mineralógie a hutníctva na Banskej akadémii. Súčasne bol v tom istom roku dvorskou komorou menovaný na banského radcu.
   Veľmi cenný záznam sa nachádza vo farskej kronike Horných Hámrov, kde je zaznamenané, že od plynov unikajúcich z pecí hynú stromy a úroda na poliach. Ďalšie záznamy hovoria o tom, že práca pri peciach je zdraviu škodlivá a robotníci často chorľaveli a mreli. Na základe toho uskutočnila komora opatrenie dňa 8.októbra 1778 o zvýšení výšky dôchodkov tak, že vdova po hajdúchovi (profesia medzi hutníckymi robotníkmi - strážnik) alebo šafárovi (funkcia ako vedúci hutníckej prevádzky) bola 12 grajciarov týždenne (robotník zarobil týždenne od 1 zlatky 25 grajciarov do 2 zlatiek 15 grajciarov). Bola to almužna, ale už to bola sociálna podpora.
Zlá ekologická situácia bola následkom spracovávania sulfitických rúd. Huta pracovala do roku 1878, keď bola v Banskej Štiavnici vybudovaná Centrálna huta s modernou technológiou. Spustenie tejto huty znamenalo zastavenie hút v Žarnovici, Banskej Bystrici a na Starých Horách.
Pohľad na kaplnku Sv. Floriána súčasný stav /2006/


   Nie menej významnú technologickú a organizačnú úlohu zohrávala výroba dreveného uhlia. Drevené uhlie sa používalo, ako zdroj energie a ako redukčné činidlo. Podmienky tu síce boli v prvých etapách výroby olova a zlatostrieborných zliatkov ideálne s ohľadom na blízkosť a mohutnosť lesov, ale aj tak si dovoz z rôznych vzdialeností vyžadoval prísne organizačné opatrenia. Drevené uhlie sa vozilo z rôznych výrobných lokalít a rozdelených pre letnú a zimnú výrobu. Letné uhliarstvo bolo v Hornom Kľaku vzdialené 9 hodín cesty konským povozom, zimné uhliarstva boli v Boháčskej doline, Ostrovici, Vrátach, Vicianovej doline, tieto boli vzdialené od huty 2 hodiny cesty konským povozom. počas prevádzky Striebornej huty sa stalo, že Novobanské lesy boli úplne vyrúbané a erár zháňal drevo napríklad od cirkevných lesov. Drevo sa do huty dopravovalo aj Kľakovským potokom jasle na jeho zachytávanie sú inštalované ešte aj dnes v Horných Hámroch pri fungujúcej odrážke vody do Striebornej huty. Je celkom možné, že sú v pôvodnom stave. Najviac dreva bolo vyťažené zKľakovských lesov, na druhom mieste boli Inovecké lesy a ako tretie Novobanské. Tie si už však niečo odslúžili pri prevádzke sklárne v Starej hute pri Novej Bani. huta zamestnávala celý rad profesií, ale takou zaujímavou boli takzvaný Treib Perkl obyčajní ľudia, ktorí zbierali viazaničky /otiepky/ halúzok a raždia, ktoré boli potrebné pri technológii výroby zlatostriebra, teda zháňaní zoxidovaného olova /gleitu/
   Zaoberali sme sa Žarnovickou hutou podrobnejšie, ale ak uvážime, že huta pracovala 139 rokov, tak to je už úctyhodné číslo. Za toto obdobie bolo vyrobené v 18. storočí okolo 378 ton striebornozlatých zliatkov a v 19. storočí 7,133 tony zlata a 381,9 tony striebra.
Samozrejme, že tieto výpočty nemusia byť presné, sú len informatívne. Ťažko je nám posúdiť, či je to veľa alebo málo. Môžeme len konštatovať, že išlo o jednu z najväčších hút vyrábajúcich striebro v Uhorsku.
   Zaujímalo ma, aké fyzické pamiatky zostali po tejto hute, veď od jej odstavenia prešlo len 124 rokov. A skutočne, v Žarnovickej hute, ktorá je dnes súčasťou Žarnovice, sú pôvodné budovy, v ktorých boli kancelárie vedenia baní, huty, prípadne byty pre pracovníkov huty. Na budove správy baní sa nachádza pravdepodobne pôvodná plastika sv. Floriana. Vežička s hodinami na tejto budove bola pôvodne drevená, dnes je rekonštruovaná. Ďalej je tu asi 70 cm hrubý a 8 m dlhý kamenný múr, ktorý tvorí jednu stenu výrobnej haly, ostatné steny sú už vybúrané a dajú sa vidieť len po očistení základov. Určite významnou pamiatkou je aj stále fungujúci vodný náhon, možno s originálnymi česlami na zachytávanie dreva.
   Treťou budovou je budova, v ktorej bývali (pravdepodobne) hospodárski pracovníci. Veľmi sympaticky pôsobí posledný zvyšok pripomínajúci Žarnovickú hutu. Je to 1192 metrov dlhý náhonový jarok, ktorý je odrazený haťou z Kľakovského potoka v Horných Hámroch. Energia z tejto vody sa využívala hlavne na výrobu dmýchacieho vzduchu tak, že poháňala všetky zariadenia, ktoré potrebovali točivý pohyb, ktorý poháňal ventilátory a fúkal vzduch do oloveno-zlatostriebornej taveniny. Za povšimnutie stojí, že huta nebola postavená priamo pri Kľakovskom potoku. Vtedajší projektanti asi dobre vedeli, čo vie Kľakovský potok urobiť pri povodniach. Zvyšky striebornej huty sú hneď na okraji Žarnovickej huty, na pravej strane cesty Žarnovica - Horné Hámre.
   Žarnovický pivovar
   Druhým najväčším priemyselným závodom v tomto období bol v Žarnovici pivovar. Historici hovoria, že pivovar bol v Žarnovici od nepamäti. Prvý záznam o kapacite je z roku 1681. V tomto roku sa varilo pivo 58-krát, keď sa ho uvarilo skoro 214 tisíc litrov. Expedovalo sa do okolitých hút (Dolnohodrušská, Hornohodrušská, Pacher štôlňa, Vyhne, Voznica atď.)

Výkres barokového pivovaru zo začiatku 19. storočia v Žarnovici
   Zaujímavejšia história sa začína v roku 1751, keď banskoštiavnická komora oznámila, že sa bude stavať nový pivovar na mieste starého. So svojou technológiou prišiel Nemec Filip Wagner, ktorý dostal do prenájmu pivovar za 4000 zlatých. Zaujímavé sú ďalšie podmienky - kaucia 10 000 zlatých, poslušnosť banskej komore, jačmeň bude nakupovať len od revištského panstva a chmeľ bude tiež z chmeľníc Revištského Podzámčia.
 Tak také boli podmienky pre vstup zahraničného kapitálu pred 250 rokmi - to by sme brali - nie?
Pivovar úspešne začal vyrábať a jeho technické parametre 
 - pivovar bol rozložený na dosť veľkej ploche, budova bola jednoposchodová, mal dva kotly na varenie piva s obsahom 4836 litrov, zaujímavé, že chmeľu sa spracovalo 2500 kg a jačmeňa 380 ton.Do skladu v pivnici sa zmestilo 382 hektolitrov piva. Navyše pri pivovare bola aj pálenica, v ktorej sa vyrobilo 40 460 litrov pálenky za rok.
   Ešte malá poznámka k chmeľniciam, ktoré boli v Revištskom Podzámčí. Obec ich prenajímala za 40 grajciarov, v roku 1785 si ich vylicitoval miestny farár.
   Výroba piva v Žarnovici bola ukončená v roku 1908. Vtedy sa tu posledný raz varilo pivo, keď majiteľ zlievarne a pivovaru vo Vyhniach Kachelman žiadal z konkurenčných dôvodov ministerstvo, aby obecný pivovar v Žarnovici zrušilo, čo sa aj stalo.
   Od roku 1762 bol správcom erárneho pivovaru Tobiaš Brinn, ktorý predtým pôsobil v žarnovickej škole.
Ján Tobiaš Brinn - bol jedným z prvých žiakov Samuela Mikovíniho na Baníckej škole v Banskej Štiavnici. Významná osobnosť, ktorá prešla rôznymi funkciami, okrem správcu žarnovického pivovaru zväčša pedagogickými, pričom vyučoval základy geometrie a banského meračstva. Od roku 1784 pôsobil ako profesor Banskej akadémie v Banskej Štiavnici a inžinier banských miest.
Už v roku 1736 vyhotovil mapu Richňavských vodných nádrží a nádrže Bakomi, 1740 - 1741 mapu baní v Španej Doline, vypracoval mapy Kremnice, ďalej sa zaoberal prehliadkami baní (expertízami) v Budíne, Partizánskej Ľupči, Jarabej a Jaseni. V roku 1741 predložil návrh na vybudovanie cesty medzi Sklenými Teplicami a Kremnicou. Umrel 13.2.1769 v Žarnovici.
   K týmto činnostiam existovala aj príslušná, akoby servisná činnosť. Pre revištské a žarnovické panstvo to bola napríklad výroba mlynských kameňov. poplatky musel platiť aj Hliník nad Hronom, napríklad podľa veľkosti mlynského kameňa (v roku 1789 bolo panstvu zaplatené v poplatkoch 2187,5 zlatých).
Vápno sa vyrábalo na Píle a Kopaniciach. 
Výroba mlynských kameňov v Novej Bani /pohľadnica 1899/

    Prvá písomná zmienka o pltníckom prístave na Hrone je z roku 1765. Dá sa predpokladať, že existoval už skôr. Pristávali tu plte z hornej časti Hrona a dovážali drevo pre bane a huty.
















nedeľa, 23. marca 2014

Trojičný stĺp v Novej Bani vytvoril umelec za byt a stravu






Trojičný stĺp, ktorý vytvoril hodrušský rodák Jozef Neuschl Faragó


    V strede Novej Bane  stojí 165 ročný pamätník-súsošie Svätej Trojice. Pamätník je vykresaný z novobanského trachytu. Trachyt je sopečná vyvrelina podobná ryolitu, oproti napríklad hlinickému ryolitu, ktorý je ružový je tento svetlejší. Z tohto materiálu  bolo v rokoch 1843 – 1846 vytvorené sochárom pochádzajúcim z  Hodruše Jozefom Neuschlom Faragóom neskorogotické súsošie Sv. Trojice. Súsošie bolo slávnostne odhalené v roku1847 bansko-bystrickým biskupom Jozefom Rudňanským. Nová Baňa sa zrejme po vzore Štiavnice a Kremnice stala ďalším banským mestom, ktoré sa mohlo takýmto významným  súsoším pochváliť.
Na vysokom hranole, ktorý tvorí základ súsošia a je členené nárožnými stĺpmi, je umiestnená socha Sv. Trojice. V hranole sú vytvorené štyri výklenky s plastikami – sochami P. Márie, Sv. Heleny, Sv. Štefana a Sv. Ladislava. Figurálne reliéfy nad týmito sochami už nie sú pôvodné a boli tam  umiestnené reštaurátorom Ľ. Mackom v roku 1927. V tomto roku bolo súsošie obnovované.
    Jozef Neuschl Faragó sa narodil v hodrušskej baníckej rodine roku 1821, no a keď sa pozrieme na rok narodenia a rok dokončenia súsošia zistíme, že umelec mal 25 rokov čo je mimoriadne obdivuhodné. Už pred tým začal tvoriť malé výtvarné diela , stretával sa z rôznymi umelcami a jeho najväčšia práca do tohto obdobia bola účasť na výzdobe chrámu v Ostrihome. Keď sa dozvedel, že mesto N. Baňa chce stavať Trojičný stĺp podujal sa na jeho vyhotovenie bez nároku na honorár, len za stravu,  byt a uhradenie vecných výloh na materiálne zabezpečenie. Treba však povedať, že novobanská mestská rada bola asi výsledkom nadšená a udelila majstrovi čestné občianstvo a finančnú pomoc na štúdium. Študoval potom vo Viedni, pracoval v Mníchove, Budapešti a v roku 1854 sa natrvalo usadil v Levoči. Okrem rôznych výtvarných prác sa zapojil do spracovávania portrétov mešťanov, podieľal sa na reštaurovaní chrámu Sv. Jakuba v Levoči.
    Nemal to však vôbec jednoduché, nedostatok objednávok na sochárske diela a jeho slovenské národné cítenie mu neumožnilo pracovať a ekonomicky sa udržať. Práve jeho ekonomická situácia do odsunula do ústrania a biedy. Umrel roku 1895.
Detail Sv. Ladislav /2006/
Detailný pohľad Na Sv. Štefana /2006/



Jozef Neuschl Faragó bol významný sochár 19. storočia a obdivuhodné dielo zanechal práve v Novej Bani.
Detail Trojičného stĺpu

piatok, 14. marca 2014

Novobanská Vysočina – príjemná cesta aj na výlet autom, cesta z Novej Bane cez Starú Hutu až na Malú Lehotu


Pohľad na Starú Hutu v súčasnosti časť Novej Bane




   V minulom článku sme sa zaoberali Novou Baňou, teraz doporučujem výlet smerom na Starú Hutu, ktorá je vlastne časťou Novej Bane a ďalej na Novobanské štále. Odbočka na starú Hutu je v strednej časti Novej Bane a odbočuje sa vľavo.
   V Starej Hute bola v roku 1630 založená po Sklených Tepliciach pravdepodobne druhá skláreň na Slovensku. Pritom je známe, že práve Slovensko má veľmi bohatú sklársku tradíciu. Banská komora potrebovala najmä skúšobnícke sklo (rôzne banky, skúmavky, krivule), a preto iniciovala založenie sklárne v Starej Hute (pôvodne Die Alte Glashűtte) táto vyrábala  veľmi dobré a kvalitné výrobky, ktorým sa vraj nevyrovnalo ani sklo poľské, ba ani pasovské a dodávala  ho hneď v prvých rokoch napríklad do Sedmohradska (v súčasnosti časť Rumunska). Rástla aj osada Alte Glashűtte a v roku 1692 tu žilo 16, sklárskych rodín, čo bolo 119 obyvateľov. Napríklad  tabuľové sklo sa predávalo aj v Budíne, Viedni a už spomínanom Sedmohradsku.
Výkres sklárskeho výrobku

          Samozrejme, že aj táto skláreň prešla zložitým vývojom prosperity a úpadku, no keď bola v Žarnovickej Hute vybudovaná huta na výrobu kovov v roku 1739 začal sa prejavovať nedostatok dreva a tak banská komora v roku 1760 odsťahovala skláreň do breznianskych lesov – osady Sihla. Po sklárni nezostala žiadna pamiatka. Prevažná väčšina obyvateľstva sa začala venovať výrobe rôzneho dreveného náradia.
   Osada Stará Huta sa ale aj naďalej rozrastala a v roku 1827 mala 165 obyvateľov.
Sklárska výroba bola potom v Novej Bani obnovená o 147 rokov, keď v roku 1907 začala na úplne inom mieste pri železničnej trati pracovať nová skláreň.
Začiatok Náučného chodníka Vojšín /2005/

  

Pokračovať budeme objavovaním prírodných krás a na tento cieľ tu bol vybudovaný, značkami a tabuľami vybavený, náučný chodník Vojšín. Len niekoľko sto metrov od prvej tabule náučného chodníka v strede Starej Huty sa nachádza za odbočkou doprava v smere na Veľkú Lehotu Starohutský vodopád, ktorý bol vyhlásený za národnú prírodnú pamiatku v roku 1977 na území o rozlohe 4,24 ha v katastrálnom území Novej Bane. Toto územie je typické vulkanickými horninami, najmä andezitmi, v pohorí Pohronský Inovec. Dolina, ktorou prechádza ľavostranný prítok Starohutského potoka – potok Bobuliarka, je prehradená terénnym stupňom, ktorý má podobu kolmej, okolo 10 metrov vysokej steny. V tejto stene je v hĺbke 5 metrov prietok spomínaného potoka a tak vznikol vodopád s výškou asi 5 metrov. Jeho pôsobivosť závisí, samozrejme, od množstva vody v potoku v tom-ktorom ročnom období, podľa množstva atmosferických zrážok. Veľmi pekný je vodopád v zime, keď zamŕza a vytvára skutočné umelecké dielo, ale na jar, pri dostatku vody, sa dá jeho krása najlepšie vychutnať. Vodopád sa nachádza v bukovo-dubovom lese, čo je kombinácia pre túto oblasť typická.
Starohutský vodopád
   Ďalšia zastávka je na vrchu nad osadou Stará Huta v nadmorskej výške 506 metrov nad morom a volá sa Jašekova skala. Ide vlastne o vulkanické andezity, ktoré sú však odolné voči zvetrávaniu, a teda skala výrazne vystupuje oproti okolitému terénu, ktorý zvetráva rýchlejšie. Z tejto zastávky je veľmi dobrý výhľad na ďalšiu osadu Bukovinu, ktorá leží južným smerom, ale aj archeologickú lokalitu Zámčisko, ktorá bola osídlená v staršej dobe železnej. Zámčisko poskytlo pri archeologickom prieskume rad nálezov keramiky z 10- 13. storočia, zo začiatku vzniku uhorského štátu. Pritom nálezy, ktoré tu boli vykopané, svedčia o tom, že táto oblasť bola využívaná v staršej dobe železnej.
   Lesným chodníkom sa dostávame do nadmorskej výšky 779 metrov nad morom na vrchol Sedlovej skaly s výborným výhľadom na Štiavnické vrchy s dominantným Sitnom. Pred nami sa rozprestierajú rozsiahle štále s veľkým množstvom ovocných stromov, ktoré sa práve pestovaním ovocia na týchto samotách stali známymi na celom Slovensku.
Poniklec veľkokvetý
Pokračovaním cesty je zastávka Jazerce, prírodné jazierko v prirodzenej  terénnej jame, ktorá je prehradená svahovými suťami. Ide o mokraď so žijúcimi významnými spoločenstvami.
Takýmto je aj ďalšia zastávka Bujakov vrch, ktorý je známy výskytom veľmi vzácneho a prísne chráneného ponikleca veľkokvetého.
   Najvyšším bodom náučného chodníka je Vojšín s nadmorskou výškou 819 metrov. Ponúka sa tu nádherný výhľad na Vtáčnik, Veľký Inovec, samozrejme, Štiavnické vrchy, ale aj impozantné pohľady na chránenú oblasť Ponitrie s majestátnym Zoborom. Geologicky patrí Vojšín do stredoslovenských neovulkanitov budovaných sopečnými horninami andezitmi, ktoré vznikli asi pred 13 miliónmi rokov.
Príroda je tu bohatá na rôzne druhy motýľov, z vtákov je to najmä drozd prostredný, drozd čierny, kukučka, myšiak hôrny, z plazov salamandra škvrnitá. Stretnúť sa dá aj s rysom ostrovidom a divou mačkou.
   Poslednou cieľovou zastávkou 10,5 kilometra dlhého chodníka s prevýšením 350 metrov, je Národná prírodná pamiatka andezitové kamenné more v katastrálnom území obce Malá Lehota, ktorá bola vyhlásená v roku 1975 na výmere 1,43 hektára.
Táto pamiatka je geologicky jedinečný útvar, pričom jeho jedinečnosť spočíva v tom, že sú zastúpené prvohorné horniny- bridlice, zlepence, druhohory sú zastúpené bazalnými kremencami a do tohto územia vstupuje treťohorný vulkanizmus s už spomínanými andezitmi. Táto prírodná pamiatka vznikla rozpadom lávového prúdu bez podstatnejšieho vplyvu gravitácie. Je to znovu jedna z „učebníc“ o vývoji našej zeme. Pôvodne bolo toho kamenné more ešte rozsiahlejšie, no jeho časť bola použitá ako stavebný materiál.
Andenzitové kamenné more pri Malej Lehote
   Podľa môjho názoru, ďalším problémom aj tejto prírodnej pamiatky je zarastanie náletovými drevinami. Tento jav je typický aj pre ďalšie skalné moria (Ihráč, Vyhne) a významne znižuje ich biologickú a estetickú hodnotu. V Ihráči, ale aj vo Vyhniach sa už s týmto problémom pravidelným čistením vysporiadali.
V Malej Lehote sa náučný chodník Vojšín končí. Keďže je však priechodný v oboch smeroch, môže sa tu i začínať.
   Samozrejme, že do Malej Lehoty sa môžeme dostať aj osobnými autom cestou, ktorá je v podstate paralelná s náučným chodníkom. Zo Starej Huty ide cesta smerom na osadu Chotár do Veľkej a Malej Lehoty. Je to nádherný kraj, v ktorom sa dostávame na akúsi planinu, ktorá sa tu volá Vysočina. Jej nadmorská výška je okolo 600 metrov a sú z nej nádherné výhľady do širokého okolia.
Riedke osídlenie samostatnými hospodárskymi dvormi napovedá o zložitom živote na týchto samotách. Žijú tu však tvoriví ľudia, o čom sú najlepším dôkazom ručne vyrobené stromové kaplnky. Vznikol tu úplne nový originálny výtvarný fenomén. Technológiu, ktorou sú vyrobené, by som nazval absolútne naivné, ale krásne rezbárstvo. Blízko seba ležiace obce Veľká a Malá Lehota, obopnuté horami Pohronského Inovca, sú známe svojimi gajdošskými festivalmi a tým, že vznikli z celého radu osád. Len pre zaujímavosť, Malú Lehotu tvoria osady Rajnohovci, Petľušovci, Debnárovci, Adamcovci, Blaškovci, Pavlovci, Pacalajcovci, Cimermanovci, Šajba, Kopanice, Údička, Šnírer, Domčeky, pričom jednotlivé osady sú od seba vzdialené.
Prvá písomná zmienka o obci Malá Lehota je v zakladacej listine Novej Bane z roku 1345, ktorá bola vydaná kráľom Ľudvikom Veľkým. Veľká Lehota je tu spomenutá pod názvom „Nova Plantatio“. Z ďalších zachovalých listín sa dá vyčítať, že obec patrila pod hrad Hrušov, ale ako ostatné poddanské obce, menili aj tieto často svojich majiteľov. Obec sa tak isto skladá z viacerých lazníckych usadlostí – Vígľaš, Cudenice, Hudecovci, Horní a Dolní Garajovci. Veľmi zaujímavé je pomenovanie jednej časti, ktorá sa volá (alebo sa už len volala) Čikágo po obyvateľovi, ktorý bol v Amerike. V súčasnosti sa táto usadlosť volá Čigag.
Vráťme sa ešte na cestu okolo Starej Huty. Nachádza sa tu neprehliadnuteľná cestná odbočka na Bukovinu a ďalej sa môžeme dostať až na Veľký Inovec v nadmorskej výške 901 metrov. Samotná osada Bukovina (pri Novej Bani) vznikla v súvislosti s uhliarskou a drevorubačskou činnosťou. Obec leží až na spomínanej Vysočine s veľmi peknými výhľadmi do okolia.
Z Bukoviny sa dá dostať na Veľký Inovec, ktorého vrchol spolu s južnými a západnými svahmi o rozlohe 8,4 hektára bol v roku 1992 vyhlásený za prírodnú pamiatku. Ako u väčšiny popisovaných prírodných zaujímavostí, aj tu ide o výlev sopečnej lávy andezitu. Z hľadiska ochrany sú cenné výrazné vrcholové bralá vzniknuté rozpadom okraja lávového prúdu. Pod skalnými stenami vznikli kamenné moria ako dôsledok zrútenia sa časti brál. Vrcholové bralo je jedinečným vyhliadkovým objektom. Zaujímavé sú aj bunkre, ktoré tu zostali po bojoch v druhej svetovej vojne.
Okolie vrcholu je porastené pre túto oblasť typickými bukovo-hrabovými porastmi, ale v skalnom prostredí sa dá nájsť aj javor mliečny, javor horský, jaseň štíhly, brest horský, lipa malolistá, dub zimný, jarabina a čerešňa vtáčia.
Takého bohatstvo druhov je skutočnými bohatstvom našej prírody.
Zámčisko rez jedným valom

Spomínané hradisko Zámčisko, označované ako výšinné slovanské hradisko, sa nachádza na ľavej strane štátnej cesty zo Starej Huty do Malej Lehoty.
Rozprestiera sa na príkrom vrchu v nadmorskej výške 690 metrov. Celé hradisko je rozdelené andezitovým prúdom na dve nerovnaké časti. Samotné opevnenie je vytvorené 430 metrov dlhým valom, ktorý je z vnútornej strany posilnený kameňmi.
Pri archeologickom výskume bola zistená výška valu na najvyššom zachovalom mieste 2,5 metra, priekopa okolo valu dosahuje 1,5 metra. Val je vyhotovený z homogénnej červenej hliny, ktorá je miestami spečená do tehloviny.
Na dne rezu je 60 – 90 cm súvislá vrstva kameňov. Na severnej strane je priaznivým usporiadaním terénu vytvorená prirodzená obranná línia. Má veľmi výhodnú strategickú polohu pre svoju neprístupnosť a dobré výhľady na východ Pohronia.
V minulosti mohlo toho hradisko plniť úlohu ideálneho strážneho objektu v úzkom priesmyku starej cesty medzi Pohroním a údoliami rieky Žitavy. Lokalita má rozlohu 7 ha a v súčasnosti je zarastená hustým lesným porastom.
Archeologicky tu bola  dokázaná činnosť 700 – 400 rokov pred našim letopočtom, teda v staršej dobe železnej.
Zo strednej časti spomínanej andezitovej vyvreliny (skalného útvaru) sa dá vidieť až na Sitno.